SĽUBUJEM, ŽE ŤA NIKDY NEOPUSTÍM, ANI V ŠŤASTÍ ANI V NEŠŤASTÍ, ANI V ZDRAVÍ ANI V CHOROBE

            Bol sviatok svätého Valentína roku 1996. Zatvorila som denný stacionár, kde som pracovala a vykročila som do krásnej zimnej noci. Na čelnom skle auta som si našla kvet. Zotrela som jemný snehový poprašok a našla som odkaz od priateľa Ala.
            S Alom sa poznáme už šesť rokov. Je to praktický muž, na ktorého sa môžem spoľahnúť. Veľa sa spolu nasmejeme – aj na takých vtipoch, ktoré by asi nikto nepochopil.
            Táto úžasná pohoda pokračovala aj v našom manželstve. Keď sa nám narodili deti, Al bol prirodzený – vyhadzoval deti nad hlavu, spieval im obľúbené piesne z detských rozprávok a hovoril vtipy, ktoré ich rozosmiali. Miloval nás všetkých veľkou nehou.
            V roku 2011 zasiahol Alov mozog rozsiahly infarkt, ktorý spôsobil, že na ľavej strane tela stratil takmer úplne citlivosť a pohyblivosť. Mal iba 37 rokov.
            Táto udalosť nás šokovala. Bola dôsledkom toho, že Al v detstve podstúpil rádioterapiu pre neoperovateľný nádor na mozgu. Nevedel, že ožarovanie spôsobilo predčasné skôrnatenie tepien. Tieto následkom infarktu odumreli a časť mozgu i tela odumreli spolu s nimi.
            To bol zároveň začiatok odumierania nášho predtým pekného manželstva. Nielenže môj zábavný a láskavý Al „odumrel“ fyzicky, ale sa zmenil aj vo svojom vnútri. Trpel chronickou únavou a takmer celé dni prespal. Býval zmätený a krátkodobá pamäť mu nefungovala.
            Zato ja som sa stala hlavnou živiteľkou rodiny, rodičom, ktorý všetko zabezpečí a rozhodne. A okrem toho som fungovala ako ošetrovateľka svojho manžela. Chod celej rodiny bol na mne. Výrazne som prispela k tomu, že komunikácia medzi nami viazla a vzájomná intimita a blízkosť sa zo vzťahu úplne vytratili.
            Hnevala som sa na Boha a raz som pred kňazom vyslovila vetu: „Pod toto som sa predsa nepodpísala!“ On sa na mňa skúmavo pozrel a ja som pochopila, že som sa podpísala, keď som s Alom stála pred oltárom a vyslovovala slová: „Sľubujem, že ťa nikdy neopustím, ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe...“
            Rozhodla som sa, že budem hľadať spôsob, ako žiť náš manželský sľub. Že to nevzdám, aj keď i ja sama som sa cítila ako ochrnutá. Veta zo Svätého Písma: „Zanechal si svoju prvotnú lásku“ (Zjv 2,4) ma inšpirovala k tomu, že som si začala viac uvedomovať, čo Al pre naše manželstvo robí. Napríklad hoci bol Al celé dni unavený, predsa sa za nás každý deň modlil. Pravidelne mi vravel, že sa modlil konkrétne za mňa. Tiež som si všimla, že mi často ďakuje za maličkosti: „Ďakujem, že si mi poukladala škatuľky s liekmi.“ „Ďakujem za výborný obed.“ Takto mi vlastne vravel: „Vážim si ťa. Stále ťa milujem. Ďakujem ti za všetko, čo pre mňa robíš.“
            Časom sme si uvedomili, že z nášho vzťahu sa nikdy nevytratil smiech alebo priateľstvo. Hoci sa niekedy cítime frustrovaní alebo deprimovaní, vravíme si vtipy a sledujeme zábavné filmy – tak ako „kedysi“. Al aj dnes vždy vie, kedy mám chuť na čokoládu a kedy potrebujem objatie jeho jednou rukou.
            Stále ma miluje a aj ja ho stále milujem. Naše manželstvo sa nerozpadáva. Prežívame ho tak, ako sme si sľúbili v manželských sľuboch. Boh je s nami a pomáha nám ho budovať na pevnom základe priateľstva, ktoré sa medzi nami začalo pred dvadsiatimi rokmi. On je náš základ. Stále prežívame manželstvo v „dobrom aj v zlom“.

                                                             (spracované podľa Slovo medzi nami, pôst 2016)